Ukážky z Chrámu Duchov  

Novopridané ukážky Novopridané ukážky

Z knihy "Chrám Duchov"...

...Konečne nadišiel veľký deň...

Nasledujú tri ukážky z knihy "Chrám duchov"

 

 

Ukážka prvá, v ktorej sa Dievčatko púšťa do nebezpečného podujatia...

 

..........Dievčatko vytiahlo mapu a poľahky sa zorientovalo. Cítilo sa stiesnene, ale zároveň sa mu zdalo, že dobrodružstvo s Dereqom mu dodalo sebadôveru: „Napokon ja ani nepôjdem do podzemia. Potrebujem sa dostať len k hlavnému vstupu s oltárom," upokojovalo sa. Prešlo na ďalšie nádvorie a tam už i vo vnútorných múroch boli hlboké praskliny prerastené deformovanými stromami, ktoré tam trčali vo všakovakých neprirodzených polohách. Už tieto stromy samy o sebe vyzerali nepríjemne a odstrašujúco. Ležali tu hromady trosiek. Kde-tu stály ešte osamotené stĺpy. Budovy už nemali strechy, zato tam bolo mnoho čiernych otvorov v dlažbe, čo bola rovnako ako múr popraskaná a prerastená trávou i kríkmi. Dievčatko do niekoľkých dier nakuklo a v temnej černote rozoznalo bizarne pokrútené, strašidelné schodištia vedúce nadol do tmy. Pozorne preštudovalo mapku, našlo to správne schodište a s divoko tlčúcim srdcom sa spustilo opatrne dole. Vnútorné priestory neboli až také rozsiahle, ako by čakalo. Našťastie tu prenikal dostatok svetla cez praskliny v strope a tak Dievčatko ani nemuselo zažať malý lampáš, čo so sebou prinieslo. Múry boli pokryté sivastou plesňou a na zemi bol čierny lepkavý povlak. Do nosa mu udrela zatuchnutá, zemitá vôňa. Otvory v strope pretínali polorozpadnuté pavučiny a miestami sem prerastali korene starých stromov, čo rozrušili dlaždice na nádvorí. Všade ležali nedotknuté vrstvy prachu, očividne tu nik nebol už celé veky. Dievčatko sa poobzeralo. Nevidelo nijaké ďalšie vchody ani východy, viedlo sem jedine schodište, ktorým sem práve zostúpilo. Po jeho pravej strane sa týčila mohutná kamenná stena s obrovskými kamennými štvorcami zapustenými do múra. Každý ten štvorec bol o hodne vyšší ako ono samo.

„To sú sarkofágy," pomyslelo si. Rado by do nich nazrelo, no bolo mu jasné, že takýto ohromný šuflík vlastnými silami zo steny nikdy nevytiahne. Pristúpilo ku veľkému kamennému stolu v strede miestnosti.

„To bude oltár, čo spomínala Seelia. Nič iné oltárovité tu ani nie je…" Povrch stola bol zababraný vrstvou mokrej, smradľavej, plesňou potiahnutej hliny. Dievčatku sa hnusilo len tak si naň ľahnúť a tak vytiahlo z batôžka nôž a aspoň nahrubo tú špinu oškrabalo. Konečne bol stôl ako tak čistý. Dievčatko chvíľu nerozhodne hľadelo. Potom si vzdychlo, vyšvihlo sa hore a odhodlane si naň ľahlo. Zavrelo oči, zhlboka sa nadýchlo a pevným hlasom začalo odriekať naučené zaklínadlá.

Spočiatku necítilo nič, ale o krátku chvíľu naň padla ospalosť a zatočila sa mu hlava. Ale to bolo asi tak všetko. Pomaly ukončilo zaklínanie, ale stále sa nič zvláštne nedialo. Povedalo aj Merlinovo kúzlo moci, ale žiadnu zmenu necítilo. Nakoniec stíchlo a ostalo ležať. Všetko sa zdalo byť úplne normálne, len hlavu malo akúsi ľahkú, asi ako po rýchlom šprinte. Opatrne pohýbalo prstami na rukách a na nohách. Cítilo ich ako vždy.

„Hm..., zdá sa, že to nefunguje," pomyslelo si a napriek sklamaniu, pocítilo ohromnú úľavu. Posadilo sa. Ale keď chcelo zísť z oltára, zrazu uvidelo svoje telo ležať na jeho špinavej doske. Na chvíľu ustrnulo do ľaku. Nadvihlo ruku a tá, ako sa od tela vzďaľovala, postupne sa rozplývala vo vzduchu, až bola úplne priezračná. Zoskočilo na zem, ale ako sa od oltára odrazilo, prudko odletelo, iba v poslednom momente sa stočilo pred stenou a ostalo sa vznášať vo vzduchu.

„Úha!" Bol to nevýslovne oslobodzujúci zážitok, necítiť silu gravitácie. Stále však malo pocit svojho tela v presne ohraničenom priestore, vnímalo „nohy“ i „ruky“ a „hlavu“. Mohlo si položiť „dlaň“ na „čelo“. Chvíľu sa vznášalo vo vzduchu a vyžívalo sa v opojnej ľahkosti. Merlin mal pravdu. Kúzlo moci naozaj zapôsobilo. Dievčatko sa cítilo sebaisté, odvážne a nezraniteľné. Bez námahy vzalo svoje drobné telíčko, ani necítilo, že by čokoľvek vážilo. Zvedavo sa na seba pozeralo. Oči malo zavreté a tvár uvolnenú celkom ako v spánku. Bolo to úžasne zvláštne vidieť sa takto. Len tak mimochodom si všimlo, že má špinavé ruky. Dlane a prsty boli zafarbené žiarivo modrou farbou. Nepamätalo sa, že bolo niečoho modrého dotýkalo. Snáď bolo niečo v hline na oltári... Dievčatko bez námahy otvorilo jeden z obrovských sarkofágov v stene, „vložilo sa tam“ a zatlačilo kamenný blok nazad. Už sa chcelo pobrať preč, keď si ešte na niečo spomenulo. Zdvihlo zo zeme kameň a poznačilo si sarkofág, do ktorého uložilo svoje telo. Potom sa postavilo na „špičky“, malilinko sa odrazilo a vyletelo do výšky. Reflexívne prikrčilo hlavu, keď sa blížilo ku stropu, ale prekĺzlo cezeň ako duch a našlo sa von, na žiariacom slnku pod belasou oblohou..........

 

 

Ukážka druhá, v ktorej Bazaltras narazil na veľkú záhadu...

 

 

........Po priam nekonečne dlhej ceste a denno-dennom zúrivom zápase s konskými beštiami, sa jedného podvečera Bazaltras so svojimi ľuďmi priblížil k Seeliinym a Nanetiným pozemkom natoľko, že mohol poslať jedného zo svojich mužov vopred, aby vyslal presne o polnoci dohovorený svetelný signál z vysokánskej borovice, čo sa čnela nad údolím, vediac, že Vassillii ju každú noc pozoruje. No nedostali žiadnu odpoveď. Priblížili sa teda veľmi, ale veľmi opatrne k domu. Bazaltras nemohol zabudnúť, akú príučku tam dostal naposledy.

„Kde sa ten Vassillii fláka? Ešte nás kvôli nemu prichytia!“ Nadával, ale bál sa podísť bližšie. Badateľne tam mali veľkú oslavu, lebo vo všetkých oknách sa celú noc svietilo.

„On sa tam niekde zabáva a ja tu riskujem krk!" Zúril Bazaltras: „A zatiaľ mu potrebujem položiť len pár hlúpych otázok a môžeme vypadnúť.“

Nuž, ale nič sa nedalo robiť, museli čakať až do rána. Konečne svitlo, a keď sa okolo domu niekoľko hodín nič ani nehlo, vyhnal Bazaltras jedného zo svojich mužov prestrojeného za sedliaka na výzvedy: „Dávaj si pozor, aby si nás neprezradil! Nemusíš ísť ani do dvora, len sa poobzeraj za kocúrom a zavolaj ho von!“

Muž sa odplazil preč, ale keď sa o chvíľu opäť zjavil, vôbec sa neskrýval. Bežal nezakryte, rovno smerom k ním. Bazaltras si od jedu skoro jazyk prehryzol.

„Videl som ich, videl,“ volal zadychčaný vyzvedač „obe sú tam Seelia i Nanet...“

Nestihol dopovedať, lebo Bazaltras mu takú jednu vrazil, že chudák padol k zemi ako podťatý.

„Čo si sa zbláznil ty idiot! Určite ťa videli!“ ručal a prskal Bazaltras a rozpriahol sa, že ho švihne bičom a kopne a treskne.., ale skôr ako to všetko stihol, úbohý chlap vykríkol: „Je po nich! Obe sú mŕtve!“

No Bazaltras tomu nemohol uveriť: „Len aby to nebol úskok,“ mračil sa, „asi nás odhalili a teraz prestierajú..., hm.... to nie," uvedomil si, že Seelia a Nanet by sa jeho mužov nebáli, ani keby ich bolo päťkrát toľko.

„Idem sa na to pozrieť,“ vyhlásil mužne a už sa aj zakrádal k domu. Ukrýval sa poza stromy a plazil sa medzi kríkmi. Maskoval sa, ako sa dalo, hoci jeho vyzvedač, len krútil hlavou a keď mu hrdinský veliteľ kývol, aby ho nasledoval, vzpriamene sa vybral za ním. Keď sa Bazaltras konečne doplížil k domu, užasol. Dvere i zárubne boli rozrazené ako od výbuchu. Vo vnútri sa váľali veci jedna cez druhú v ohromnom neporiadku. Jednoznačne to tam ktosi celé naponáhlo prehliadal. Čo však bolo najlepšie, tam dnu, bez hnutia a bez známky života, stáli obe strašné a mocné čarodejnice.

„Tuhé ako doska, bezmocné ako mačatá...," priadol Bazaltras od rozkoše. Najradšej by hneď vrazil do domu a dal im obom od radosti aspoň frčku do nosa, ale ovládol sa. Nie, to bolo príliš riskantné. Dobre si pamätá, čo ten dom dokáže. Naviac, kto vie, čo sa dnu stalo. Nie, on nie je taký sprostý, aby tam liezol. Chcel sa otočiť ku chlapovi, čo ho sprevádzal, keď tu kútikom oka čosi zahliadol: „Achhhhh, ten prekliaty dom!" Vrčal nazúrene. Hneď vedľa dverí pod stoličkou totiž zočil čosi, čo ho viac rozčúlilo, ako roztrpčilo. Malú sivo-modrú kôpku, Vassilliiho.

„Ako teraz vypátram to, kvôli čomu ma sem poslala Hissatam? Hm? Aj keď to, čo som tu teraz objavil, úplne mení situáciu!" Premýšľal: „Dve nebezpečné nepriateľky sú buď mŕtve alebo zneškodnené. Toto treba okamžite nahlásiť. Pre Hissatam to bude informácia prvoradého významu. A mne to môže priniesť povýšenie,“ uškŕňal sa v duchu spokojne.

„Nože vojdi dnu a prines môjho úbohého synovca!“ rozkázal Bazaltras svojmu mužovi..........

 

 

Ukážka tretia, v ktorej je Dievčatko nazad v Ezhere...

 

...........Dereq nepovedal nič, no v jeho tváričke sa zračilo toľko ľútosti a súcitu, že sa ho malá pustila upokojovať:

„Neboj sa o mňa, Nanet šla ešte raz prehľadať chrám... Budem v poriadku, uvidíš.“

„Prečo si mi nič nepovedala? Myslel som si, že si moja najlepšia kamarátka. Bol by som ti pomohol, bol by som...“ sťažka preglgol. Pery sa mu zachveli, privrel viečka a odvrátil sa. Potom sa rozbehol preč.

„Prepáčte,“ vzdychla Brigisen, „musím ísť za ním.“

„Priveď ho do čitárne,“ zakričala za ňou Seelia.

„Úbohý chlapec, veľmi sa trápi. Leteli sme sem bez prestávky z ostrovov Meroe Tamar. Za celý čas nezažmúril oka a skoro nič nejedol,“ šepla Drangiana a obrátila sa k Dievčatku:

„Ale ako dlho si už takto, dieťa moje?“

„Tretí deň.“

„Tretí deň?!“ zopakovala prekvapene Drangiana a zreničky sa jej prudko rozšírili.

„Ideme sa práve poradiť s Carapitom,“ rýchlo riekla Seelia.

„Tak len choďte, choďte, nebudem vás zdržiavať.“

„Môžem ešte?“ spýtalo sa Dievčatko a hneď pokračovalo: „Pôjdeš pozrieť pani Sogdianu? Veľmi ťa potrebuje.“

„Práve som na ceste ta. Zastavila som sa tu len na skok. I keď viem, že moja prítomnosť tu je potrebná, cítim, že návštevu už nesmiem odkladať.“

„Och, to som strašne rada,“ potešila sa malá. „Povedz jej, prosím, že ešte raz ďakujeme za pomoc. Jej i Kasimu.“

Drangiana sa zahľadela na Dievčatko svojimi čírymi sivo-modro-zelenými očami.

„Odovzdám im tvoje poďakovanie,“ usmiala sa. „I keď ťa poznám len chvíľu, cením si, že napriek svojej nezávideniahodnej situácii, nezabúdaš na iných. Budem na teba myslieť celou cestou. Dúfam, že dobrú Sogdianu rýchlo uzdravím a vrátim sa späť. Azda ti budem nejako nápomocná.“

Seelia prešla s Dievčatkom do čitárne, kde bolo veľa detí. Zdalo sa, že čarodejnice považovali za bezpečnejšie priviesť svoje ratolesti sem, ako ich nechať doma. Aj Dereq tu už sedel a vyzeral smutne a trochu namrzene. Seelia k nemu pristúpila:

„Viem, že si urazený, ale teraz potrebujeme tvoju pomoc. Prosím ťa, daj na malú pozor a ja idem za Carapitom do Polnočnej sály. Porada sa už začala.“

Dereq neodpovedal, a tak sa Seelia ešte raz opýtala, či jej pomôže.

Teraz už chlapec prikývol a Seelia sa rozplynula ako hmla. V tej chvíli sa k nim zbehli všetky deti a začali sa vypytovať.

„Ty si duch alebo démon?“ spýtalo sa jedno malé chlapča a otrčilo prst do vzduchu, kde Dievčatko stálo.

„To je Dievčatko zo Seeliinho domu zo Strmých útesov. Nepamätáte sa naň? Už tu bolo,“ odvetil Dereq skôr, ako stihla malá otvoriť ústa.

„Čo sa ti stalo?“ pokračoval chlapček a pokúšal sa Dievčatka dotknúť.

„Pozri, Fengzi, ešte nevieme, čo sa jej stalo, ale Carapito jej určite pomôže a teraz, ak sa nenahneváte, rád by som sa s ňou na chvíľu porozprával osamote,“ poprosil Dereq okolostojacich.

Deti sa už začali neochotne rozchádzať, no vtom sa rozleteli dvere a dnu vtrielil vysoký chudý chlapec.

„Ach, tááák, tak, tu si! No ty si tomu dala! Čo si to vyviedla? Kvôli tebe sme teraz všetci v poriadnej šlamastike!“

Deti sa začudovane pozreli na Robyho-Kačku i na priesvitnú rozvlnenú podobu Dievčatka.

„Drž hubu, ty hlupák!“ vykríkol Dereq a vyskočil z kresla.

„Ty drž hubu! Veď kvôli nej sme sa sem museli všetci trepať!“

„Roby?“ ozvalo sa prosebne Dievčatko.

„Mama mi všetko povedala!“ pokračoval chlapec a obzeral sa, aby videl, aký účinok jeho slová vyvolajú. „Kvôli tebe bude vojna!“............



Mezzarthys
Vitajte
Mapa Mezzarthys
Tajná členská stránka
Diskusné Fórum
Spriatelené stránky Mezzarthys
Kniha Mezzarthys
Čo sa do 1. dielu nezmestilo
Tajomstvo Legelynu
Kniha Chrám duchov
Čo sa do 3.dielu nezmestilo
Fotografie z  besied
Kto je kto v Mezzarthys
Odpovedáme na otázky
Kocúr Vassiillii
O Autoroch
Recenzie naších kníh
Architektúra - naše projekty
Novinky
Sargent Sapphire
Internetové linky
Austrália a Sydney
Austrálske zvieratá
Výlet do Sydney
Pre studentov angličtiny
Ulrich Molitor a hon na čarodejnice
Hra Harry Potter
Iné fantasy
Povedzte o nás
Napíšte nám
Hry zadarmo
Škola kúziel Mezzarthys
Časopis druhý svet
Časopis na rozhraní osudu
Vassiillii najmúdrejší
Časopis Mezzarthys
Mapa stránky

|Mezzarthys| |Vitajte| |Mapa Mezzarthys| |Tajná členská stránka| |Diskusné Fórum| |Spriatelené stránky Mezzarthys| |Kniha Mezzarthys| |Čo sa do 1. dielu nezmestilo| |Tajomstvo Legelynu| |Kniha Chrám duchov| |Čo sa do 3.dielu nezmestilo| |Fotografie z besied| |Kto je kto v Mezzarthys| |Odpovedáme na otázky| |Kocúr Vassiillii| |O Autoroch| |Recenzie naších kníh| |Architektúra - naše projekty| |Novinky| |Sargent Sapphire| |Internetové linky| |Austrália a Sydney| |Austrálske zvieratá| |Výlet do Sydney| |Pre studentov angličtiny| |Ulrich Molitor a hon na čarodejnice| |Hra Harry Potter| |Iné fantasy| |Povedzte o nás| |Napíšte nám| |Hry zadarmo| |Škola kúziel Mezzarthys| |Časopis druhý svet| |Časopis na rozhraní osudu| |Vassiillii najmúdrejší| |Časopis Mezzarthys| |Mapa stránky|